Básnik vie svoje
Zaryto mlčí ako kríž na hrobe.
Vie svoje.... Noemonova bárka,
na vopred stratenej Arche.
Je tým čím je.....Ostatné nie je podstatné.
Slza sa mu skotúľa z oka
na pery, kde kotví stará, dobrá loď.
Kolumbusova Santa Mária.
Ostrý vietor silou pľúc nadúva jej plachty....
Básnik sediac za písacom stroji,
píše na internete, googli, surfuje, plachtí.
Po ľavej strane káva.
Po pravej popolník plný cintorín špakov,
v ruke kubanská cigara.
Básnik žije spomienkami,
dáva ich do básní na papier
a čosi v ňom nesmrteľne dohára.
Na parapete okna muškáty.
zasadené na jar tohto roku,
v ten istý čas kvitnú do krvi.
Kaktusy na parapete obďaleč
fúkajú paru ako kávovarna kanvica.
Namyslene sa odvracajú od nich.
Včera im vyznávali lásku,
dnes sa na nich nemôžu ani pozrieť,
NAMYSLENOSŤ, PÝCHA, NESPRÁVNA ETIKA SPRÁVAŤ SA................
Básnik položí na stôl pero,
skrotnú nebesá,
ani kvapka ani dážď. – žiadne kvapky,
iba podvečer tichý,
hrejivý pocit je na srdci básnika,
bez akejkoľvek pýchy
a opäť sú tu slová a slová.... znova a znova.
V básnikových rukách sa báseň narodí.