Letná báseň
Je horúce Danteho júnové leto.
Slnko sa na oblohe praží ako káva.
Nebo sa trhá na mraky
ako perie na páračkách našich starých mám.
Biele sú mraky tajomných obrazov,
keď ráno svitá cez básnikove dlane,
keď poludniu páli na kvadrát
a má zapálené lýtka.
V hlave si darmo robí prievan.
Tropické poludnia sú také. Tykajú si s múdrosťou
Sú vždy cool a prim.
To sú tie pekelné dni, keď básnik
sedí za pracovným stolom,
potí vlastnú krv a píše, ako mu to srdce káže.
Keď s vlastnou kožou ide na trh,
ako sa na básnika patrí.
To básnici vždy musia. Dať veľa a Málo brať.
Byť údolím slnka, ktoré vychádza.
Mať v očiach tmu, keď sa pod oknami šerí
s pocitom, že každý deň
svitá cez báseň. Každý deň je slovo.
Slovo v básni, báseň v slove.
Tak žije, dýcha z Kristovho kríža,
slovo, ktoré bolo na začiatku a bude i na konci.