Gabriel Németh - Za súmraku
Gabriel Németh
Básne z debutujúcej básnickej zbierky
Za súmraku
/ Tie najkrajšie básne, sú prvotiny – prvé básne, ktorými
sme sa ako adepti poézie chceli stoj, čo stoj presadiť,
veď sú to spomienky na mladosť. Tie sa už nikdy nevrátia /
Pohľad cez okno
Na prahu slova
vidím súmrak
ako krvavý obraz
Vincenta van Gogha.
Noc sa spúšťa
s horkosťou v srdci.
Úplné zatmenie slova,
až horí bolesť
a báseň zomiera.
Smútok Ti je
vlastný otec.
Osud ostrov – ku ktorému
sa musíš doplaviť.
Zasial si tam
slzy vlastného srdca
pre večere, ktoré žijú samotou.
Samotárska
Vietor dvíha k oblohe hlavu
a pieseň šumí v korunách stromov.
Tam, kde bola mladosť,
zvráskavená báseň drieme,
tam už nie je domov.
Prázdno je v srdci, pustá samota,
dve prázdne dlane.
Občas sa život zamotá,
keď je tvoje srdce na dne.
Roky utiekli.
Človek osamel ako strom.
No báseň a mĺkve slovo,
zostalo kdesi v hĺbke v ňom.
Starootcovská
Viera pramení zo studne
dvoch rúk, ktorými
Objímem celý svet.
Ty, ja - Tvoj vnuk.
Srdcom budem písať
svoje dejiny,
očami dotýkať
sa rozpáleného neba.
Básňou žiť svoj
vlastný život.
kým to bude treba