Láska k poézii
Áno, presne o tom je poézia s láskou k slovu, s láskou k poézii, dokázať, písať ako pravý básnik. Svet slova, svet poézie ma vždy fascinoval. U nás doma, v Čiernej nad Tisou bolo kníhkupectvo Slovenská kniha. Chodil som tam rád a zdržiaval som sa tam. Boli tam dve kreslá, jeden stôl . S pokojom som sa mohol začítať do kníh, pozrieť si ich, či sa mi ich oplatí kúpiť, alebo nie.
Vždy som chcel byť spisovateľom, básnikom. Samozrejme ľahšie sa píše poézia, ako sa píšu poviedky, novely, či román a toho som sa aj držal. Čítal som Jána Kostru, Andreja Plávka, Mašu Haľamovú , Ľubomíra Feldeka.
Časom som zistil, že v písaní som dobrý, keď sa venujem lyrizovanej poézii. A tak som písal a neprestával. Neskôr som si kúpil v spomínanom kníhkupectve maestra básnického slova Préverta a treba povedať oslovila ma jeho poézia, najmä jeho filozofovanie o živote , tento štýl ovládal bravúrne.
Tak som rozmýšľal ako písať, tvoriť, ako byť skutočným , ešte lepším básnikom. Dokonca, keď sme sa ako bývalí spolužiaci zo Základnej školy stretli po piatich rokoch, pri stole som dostal slovo, hneď som spomenul moju básnickú tvorbu. Povedal som o čom snívam, že chcem vydať básnickú zbierku a byť členom Spolku slovenských spisovateľov. Spolužiaci vedeli, že píšem básne. Písal som ich už ako dieťa, od svojich dvanástich rokoch.
Študoval som na Strednej knihovníckej / výberovej / škole. Bola to jediná školu tohto typu na celom Slovensku. Začal som písať intenzívnejšie, veľa čítal, študoval. Pamätám si kúpil som si niekoľko básnických zbierok, / už neviem od koho, ale jedno je isté boli to slovenskí básnici. /
Prišiel som na privát. Dal som si kávu a začal čítať, robil si poznámky a študoval, ako písať, ako vytvarovať metafory, ako dodržať básnický rytmus, čo je pointa a poenta básne. Vravím bol som samouk. A potom to prišlo. Zúčastnil som sa literárneho klubu pri Dome ČSSP. / Dom československého - sovietskeho priateľstva. / , na Dunajskom nábreží. Klub viedol Vojtech Kondrót. Bol to otec nás všetkých adeptov poézie. Bol predsedom mnohých literárnych súťaži na Slovensku.
Viedol nás múdro k tvorbe, aby sme na ňu nezanevreli, keby sa nám nedarilo. Po klube sme šli pod Michalskú bránu do kaviarne, kde sa stretávali básnici. Bol to náš lokál – bar, kde sme sa pri stole rozprávali o literatúre, vzdelaniu, aké literárne časopisy vychádzajú, komu a čo nám uverejnili.
Bola tu prítomná príloha Dielňa mladých, pri Novom slove, ktoré viedol náš Vojtech Kondrót. Tam nám začiatočníkom uverejňoval naše prvotiny a zároveň kliesnil nám cestu byť skutočnými básnikmi, poetkami. Bol to veľmi dobrý priateľský človek s veľkou charizmou, pomáhať mladým začínajúcim autorom, adeptom poézie. Boli sme členmi Združenia začínajúcich autorov, cestovali sme na literárne posedenia, navštívili sme všetky literárne kluby od Košíc, Popradu, Banskej Bystrice, až po Trnavu.
Prichádzali sme do iných literárnych klubov okresných, krajských miest, aby sme im , členom literárnych klubov odovzdali naše skúsenosti, ako tvoriť, ako organizovať posedenia, literárne akcie. Keď Vojtech Kondrót zomrel, Martin Vlado, košickí básnik vyslovil zaujímavú myšlienku.
„ Vojtech Kondrót bol len jeden. Viac ich nebude. “
Mal veľkú pravdu. Tá sa naplnila do posledného slova, do poslednej napísanej bodky. Na dôvažok treba povedať, že popri Vojtechovi Kondrótovi, ďalším básnikom, ktorý vychovával mladých začínajúcich bol Pavol Stanislav Pius. Ten ma naučil k pokore k slovu, k pokore lásky k umeleckému slovu vôbec, k pokore milovať Boha, oddať sa mu a písať tak, ako to moje srdce cíti. Vďaka Pavlovi Piusovi som získal cit k duchovnej poézii.
A tu sme u konca môjho príbehu, ktorého ovplyvnili dvaja básnici, Vojtech Kondrót a Pavol Stanislav . Dodnes, a to je už skoro viac ako tridsať rokov, ak nie viac a my si občas zavoláme, porozprávame sa o našej tvorbe, ako sa máme, pospomíname na staré dobré časy. Pánovi Stanislavovi ďakujem za to, že ma naučil vnímať duchovnú poéziu, ktorej sa dodnes venuje, lepšie povedané lyrizovanej duchovnej poézii.
Tak ďakujem, Pali báči. Takto mi dovolil, aby som ho oslovoval familiárne a hoci ja už mám päťdesiat štyri rokov, vždy ma oslovuje Gabko. Čas beží a my s ním, ale láska k poézii nám básnikom ostáva v srdci navždy. A aj, keď tu nebudeme a zhasne nám i to posledné svetlo v okne. Ostane po nás slová, básne, čosi veľké nepredstaviteľné: Láska, ktorá lásku láska a slovo, poéziu zvlášť, v jeden jediný kríž, ktorý sa zrodil z lásky, z lásky k slovu, ktoré bolo na začiatku a bude i na konci.