Poézia chlieb náš kaźdodenný
Kedysi boli knihy nóbl, rado sa čítalo, čítali tí, ktorí vedeli, že čítanie obohacuje, dáva vedomosti, vzdelanie a dobrú slovnú zásobu. Mimočítankové vzdelávanie na základných školách a dá sa povedať i na stredných ako takých vždy išlo mimo tých, ktorí neradi čítajú. Tí múdrejší však vedia, že čítanie skutočne obohacujú a tak sa venujú tomu to krásne mu hobby naďalej. Veď čo môže byť krajšie, ak sa ponárate do príbehu hrdinov, neviete a vy neviete ako sa kniha skončí. Čítate a čítate, aby ste spoznali príbeh, ktorí priniesol daný román.
Ale čo poézia, ako sa číta, číta sa vôbec?
Tí / myslím tým žiakov a študentov poéziu nečítajú i keď áno len preto, aby sa zúčastnili na literárnej recitačnej súťaže Hviezdoslavovho Kubína a zlepšili si tak známky na vysvedčení zo slovenského jazyka a literatúry.
Viem o tom svoje, 26 rokov som pracoval ako mestský knihovník. Žiaci prichádzali, iba vtedy, keď im horelo pod nohami, keď bola spomínaná recitačná súťaž. Tí, ktorí nechceli poéziu čítať, kašlali na Hviezdoslavom Kubín a zámerne pokazili recitačné triedne kolo, aby na školské kolo nešli.
A mimočítankové?
To si buď opísali od seba, alebo si prečítali na obale danej knihy obsah a prepísali si ho jednoducho do zošita. Učitelia správne vydedukovali, že dané knihy pre nich nečítali a padali nedostatočné jedna radosť
A čo poézia?
Ako pôsobí na žiakov a študentov ? Mohli by sme povedať negatívne. Pri jej čítaní, si treba pri jednotlivých metaforách predstaviť danú situáciu, Žiaci a študenti si dovolím povedať, že jej nerozumejú. Napríklad metafora:
- Belasý motýľ sa zrkadlí na hladine lúky. Lúka je nebeský skvost rozprávkovej oblohy. – Odrazu všetci školopovinní zamrznú v triede od strachu ako cencúľ, pretože metaforu nevedia vysvetliť. A tak pre básnikov, profesionálnych básnikov je povinnosťou brať poéziu, ako každodenný chlieb na stole. Písať zreteľne tak, aby mu čitateľ rozumel. Jazyk poézii, stále graduje, vytvára si stále nové a nové trendy. Po miléniu, po roku 1999, časom vznikol nový smer poézie a to moderna a postmoderna. A čo sa písania toho to štýlu a žánru zároveň, kosa narazila na kameň. Takej to poézii ešte viac čitatelia nerozumeli a nečítali ju vôbec.
Samotný Válek, či Kostra, alebo Rúfus, to už boli skutoční básnici, ktorí toto remeslo ovládali majstrovsky ovládali, neprijímali modernu a postmodernu poézia z dôvodu, ktorý som spomínal. Básnici píšu odvtedy oveľa zreteľnejšie, aby sa ich básnické zbierky predávali. Prečo? Je to verejné tajomstvo. U nás existuje iba sebavydávanie kníh a každý básnik chce uspieť na knižničnom trhu, predať svoju kožu, aby si za peniaze, ktoré sa mu z toho vydania vrátili kúpil kabát / obrazne povedané slovom básnika. /
Písanie poézie je krásne posolstvo, ktoré prichádza k samotnému čitateľovi a nie čitateľ k poézii. Poézia sa pre básnikov stáva večným svetlom nádeje , žiť s básňou a milovať ju tak ako si to zaslúži, pretože básnici nikdy nezomierajú ostáva po nich slovo, ktoré bolo na začiatku, bude i na konci. A poézia? Tá trvá večne. Prežije roky a roky, ba i samotnú večnosť.
Taká je sila poézie, taká je sila slova.