Gabriel Németh - Poézia v srdci strom

        Predslov

    Simona zaparkuje svoje auto, červený opel najnovšej značky pred blokom, kde býva, vyjde von z auta a uzamkne ho. Prejde k jeho zadnej kapoty, vezme do rúk dve tašky nákupu, ktorý spravila po pracovnej dobe .
    Pracuje ako zdravotná sestra na kardiologickom oddelení, na Poliklinike Sever. Býva od  nemocnice tak blízko, akoby človek kameňom dohodil.   Vždy je doma včas, tak ako si zaumieni. Simona cestu do práce tam a späť, berie ako prechádzku, doslova ako pešiu túru, hlavne , keď je romantická ešte teplá jeseň a teplé babie leto hniezdi  v povetrí. Teplý dážď odrazu splynie so slnkom, vyjde rozprávková jesenná dúha a odrazu sa farbami prebudí k životu  ten neskutočný obraz bez rámu, ktorý nenamaľoval nikto iný, ako sama matka príroda. 
    Simča, mladá žena v zdravotníckom šate v minisukni, ktorá svoje štíhle nohy nemusí odhaľovať, pretože za ňu hovorí sexi postava daná od Boha, má dvadsaťdeväť rokov a na tomto oddelení si prácu pochvaľuje.
   Jednak je tam príjemný kolektív, vynikajúci odborný team a primár vysokých kvalít, čo si v každom smere nesmierne váži.
 . A ak sa vezme do  úvahy fakt, že primár je človek, ktorý dokáže svojim mladším kolegom odovzdať svojej skúsenosti, pre svoje oddelenie vie vydobyť to, čo potrebuje, je to skutočný primár, ba viac, hotová výhra pre nemocničné oddelenie ako také.
     Oliver Straka je vynikajúci lekár  -  kardiológ, až potom primár, to si jednoznačne a v plnej miere uvedomuje.
    .Byť primárom je byť v prvom rade dobrým manegerom. Za svoju vynikajúcu praktickú odbornosť, môže ďakovať svojim učiteľom, ako bol na príklad doktor Fischer, alebo docent Július Brezanský. 
    Spomína  na nich so hrejivým srdcom, so spomienkou mladosti, ktorá dáva krídla pre svoj let. Jeho profesori ho naučili veľa a to časom zúročil v praxi. Dnes  ich odovzdáva svojim mladším kolegom, je to jeho povinnosť. Prichádza nová generácia, ktorú ešte treba zaučiť, aby bola lepšia ako tá pred ňou.  Oliver Straka, je muž v stredných rokoch, vyzretý odborník.    
    Úspešná odborná práca začína od primára. Musí mať pri sebe nielen kvalitných lekárov, ale i zdravotné sestry a Simona k nim patrí, je promovaná sestra a takéto ženy sú v zdravotníckej rovnošate vždy potrebné, na hocijakom oddelení.  Ako zdravotná sestra začínala pred štyrmi rokmi, keď mala dvadsaťpäť rokov. Bola mladá neskúsená, za svoje nadobudnuté vedomosti, ktoré neskôr zúročila v praxi, vďačí vrchnej sestre Romane Slánskej. 
     Bola veľmi prekvapená, keď  jej pred dvoma rokmi medzi štyrmi očami povedala. „ Simonka, neodchádzajte na iné oddelenie, ste dobrá zdravotná sestra, keď pôjdem do dôchodku, môžete za mňa prebrať moju funkciu a byť vrchnou sestrou.
    Pri týchto slovách si Simona uvedomila, že to čo robí, robí dobre, s láskou a veľkým zadosťučinením. A vždy, za každých okolností sa bude držať Hypokratovej prísahy. 
 „ Pomáhaj blížnemu svojmu, Pomôž iným, pomôžeš sebe.  “  
   Túto pravdu, by mala nosiť v sebe každá sestra. Simona je veľmi vzdelaná a sčítaná, už od detstve bola zahĺbená do kníh, študovala, a dodnes  rada učí.
     V čase maturít, si uvedomovala, musí ešte viac čítať ako doteraz. 
     Učila sa s tým podvedomím, že dosiahnuté vedomostí musia presiahnuť kvantitu všetkého. Také majú byť skutočné skúšky života so zelenou trikolorou na hrudi, ktoré sú symbolom mladosti s krídlami pre svoj let. Taká je študentská mladosť a vždy taká bude
    S preplnenými taškami v rukách, že by sa z nich dala sypať soľ, vojde do chodby, prejde k poštovej  schránke, či im niekto nepísal. Nikto. Poštová schránka je prázdna a tak prejde k výťahu, zvezie sa na druhé poschodie, otvorí byt, ktorý im doslova prihral a kúpil Simonin otec. Pracuje, vlastne iba pracoval ako vedúci bytového podniku, tak prečo by dcére nekúpil byt. Zomrel pred troma rokmi, veľa fajčil a tak aj zomrel s cigaretou v ruke. Simonina mama ho bola pozrie na  obed, zohriala mu jedlo v mikrorúre a počkala kým ho zje.

     Sťažoval sa na veľké bolesti v hlave. Mama mu dala Paralen, ten doslova prehltol naraz, nepotreboval k tomu ani vodu. Trpel vysokou cukrovkou diabetes a veľmi slabo videl, dalo by sa povedať pomaly slepo. Simonina mama odišla do práce. Keď prišla domov, svojho manžela našla na zemi, s vyhasnutou cigaretou v ruke a zhodeným popolníkom  plných ohorkov.

 Vraví sa, že mnohí zneužívajú svoje  vedúce pracovné miesta. 
    
 prvá kapitola
/ Simonin obyčajný deň /

     Keď Simona  otvorí dvere do bytu, zloží sa na chodbe a zavesí kabát 
na vešiak. Vyzuje si čižmy, ktoré jej na Vianoce kúpil Braňo, keď bol na pracovnej stáži v Janove.
     Podľa toho, čo vidí na vešiaku Braňo je doma, prezradil ho kabát visiaci na botníkovej stene, so stopercentnou istotou môže povedať, že spí.  Často sa to stáva,  najmä po pracovnej dobe, keď príde domov je uťahaný, niet sa mu čo čudovať, pracuje vo firme ako výtvarný inštruktor a kreslič pre bilbordy veľkých rozmerov a dlho stojí na nohách pri rysovacej doske.
    Firma BILBORDPRESS má svoje meno  nielen doma, ale i v zahraničí, s jediným cieľom neuplatniť sa  nie len  v Európe, ale i za Tichým oceánom, v Amerike, a keď to pôjde i ďalej, kde sa to len bude dať.
   Touto  firmou prešli iba dvaja generálny riaditelia. Andrej Kováč a Peter Kotranský, práve ten ponúkol Braňovi prácu kresliča a on ju  so všetkým, čo sa len dalo prijal. Braňo študoval na Strednej umeleckej škole v Kremnici, odbor grafika a sochárstvo, maľovanie mu tak bolo blízke. Kreslenie ho nesmierne baví a aj preto sa stal vedúcim oddelenia pre výrobu veľkých bilbordov, na čo sú jeho rodičia nesmierne hrdí, veď ho finančne podporovali, keď študoval, chceli, aby si našiel prácu, ktorá by bola zároveň i jeho koníčkom . uplatnil sa a robil to, čo ho baví.
     Momentálne postúpil, je na vyššej pracovnej pozícii a tak pod neho spadá dvadsaťštyri zamestnancov.  Je šéfom menšej dielne, ktorá má troch majstrov, Ladislava Pietora, Dušana Podmanického a Eduarda Kaška, ten posledne menovaný je hlavný majster a spadajú pod neho i títo dvaja spomínaní majstri,
     Úlohou Braňa Javorského  je dohliadať na všetku výrobu,  ktorú jeho dielňa vyrába. Braňo pracuje na tom, aby sa jeho dielne spojili a vytvorili väčšiu firmu, ktorá by sa spojila s väčšou zahraničnou firmou, vytvorila tak monopol  a prosperovala.
    S touto myšlienkou sa pohrával už bývalý riaditeľ Peter Kotranský, ktorý odišiel na dôchodok a veril, že Braňo je z tých, ktorý túto myšlienku dotiahne do víťazného konca. Táto myšlienka Braňovi  nedáva spať, sústavne nad tým pracuje, aby sa
 jeho sen splnil a pomaly sa mu to  darí. Vždy si u nich objednávajú politici bilbordy politických strán a to najmä pred voľbami. 
     Zatiaľ sa všetkým darí, a akoby aj nie, robia  bilbordy pre spomínané politické strany, pre veľkoobchody, ako sú obchody Lidl, Billa, Tesco, Fresh, alebo pre iné veľké organizácie, ktoré potrebujú  reklamu.  Simona zloží nákup na chodbu a vojde do obývačky, kde ide televízor a na gauči spí Braňo. Spí tak slastne, sladko ako anjel.
     Pristúpi k nemu a pobozká ho. Braňo sa v tom okamihu sa zobudí.  „ Ahoj, zlatko.“ a bozk jej opätuje s úsmevom.
„ Akosi som zaspal. Mal som  ťažký deň. Robil som dva bilbordy, jeden pre politickú stranu Slovenskú stranu nezamestnaných. Vstupujú do politiky  a reklama je pre nich dôležitá. Vstanem a pomôžem ti s vykladaním nákupu.“
     Vojde na chodbu, vezme od Simony tašky a ide do kuchyne, tá vykročí za ním. Obaja vyložia polotovary na stôl a dávajú ich do chladničky, do kuchynských regálov, do špajze., tam kde patria.
     Keď začínali žiť  spolu, dohodli sa, kuchyňu a spálňu si zariadi Simona, obývačku a tretiu izbu, ktorá je i Braňovou pracovňou  si zariadi on sám.
A tak Simona si zakúpila ZUZANU, kuchyňu mahagonovo -  hnedej farby, 
keď boli obaja na medzinárodnej drevárenskej výstave EXPODREV, tam malo svoje zastúpenie aj Slovensko.
    Kuchyňa sa Simone najviac páčila. Bola vyrobená majstrovsky, ornamen-
tálne, dýchala z nej krása ľudových tradícii modranskej kultúry, a možno aj preto vyhrala prvé miesto s certifikátom v kategórii Najkrajšia kuchyňa roku 2013.  K tomu si kúpila tapisériu odtieňovo hnedej farby, nástenné hodiny viacmenej čierno – bielej farby
   . Bola na nich zobrazená  loď na rozbúrenom mori, akoby sa jej prihovárala, určovala čas, ktorý plynie ako voda. Čas, ten skutočne beží tak rýchlo, že si to, ani sama neuvedomuje. Život je boj cez prekážky, taký ako je na tejto  lodi, strháva ju vlny zúrivé, viac ako vlastná smrť.
    Simona vie o čom je jej čas, o čom je jej boj cez prekážky.  Má dvadsaťdeväť rokov a rada by chcela mať dieťa.... Chcela by byť matkou, Braňo však zastáva ten názor, že sa musia zabezpečiť, mať dôstojne zamestnanie, kariéru, až potom je čas na dieťa. Vie ju vyviesť z miery, keď jej povie. „ Veď  žiadny vlak Ti neujde.“ 
Žiadny vlak...., vtedy priam zúri.... Má dvadsaťdeväť rokov, za chvíľu má na krku tridsiatku, pritom by bola nesmierne šťastná, keby v ich byte bol počuť detský smiech, ten najkrajší spev dieťaťa.
   Braňo si už svoj sen splnil , je šéf, ona však iba zdravotná sestra, hoci promovaná a čakať na to, že vrchná sestra pôjde do dôchodku, je nonses, šanca sa jej môže kedykoľvek vymknúť z rúk.  
    Dovtedy pretečie ešte veľa vody, jej biologické hodiny však odbíjajú, ale ona už teraz túži držať dieťa v náručí, dať mu všetko a mať ho rada. Braňo však s tým nesúhlasí, je neoblomný ako skala. Vtom je jej čas..., vtom to je jej boj cez prekážky. V byte je všetko krásne, kuchyňa, nábytok,  majú všetko,  tip – top zariadený byt. Čo ešte Braňo chce? Jednoducho dieťa nechce, nie je na to pripravený. Ale kedy bude?  Veď aj on má svoje roky. Tak kedy pre Boha? .

     Keď si Simona  neskôr do kuchyne objednala stoličky a stôl z tej istej kategórie, doniesli ich neskôr nákladným autom. Museli, pretože na výstave ku kuchynskej linky už tento drevárenský set nemali, museli  si ho objednať a dokúpiť dodatočne. Ten mal zvláštny dizajn, operadlá boli ornamentálne ručne spracované, v štýle modranskej, ľudovej architektúry.
     S Braňom si neskôr do bytu  kúpili podlahovú krytinu, taktiež  neskutočne krásne biele záclony ako sneh, boli na nich ruže zobrazujúce ich do svadobných kytíc. Na parapete okna Simona dal šancu kvitnúť muškátom .
    Sú to jej obľúbené kvety v črepníkoch. 

    A balkón?


    Balkóny majú dva, jeden v kuchyni, druhý v obývačke, v kuchyni je výhodný, 
keď Simona varí, otvorí dokorán balkónové dvere a všetka vôňa jedla vyprchne  skôr ako cez otvorené okno.
    Tak isto ako na balkón v kuchyni,  tak aj v obývačke si dokúpili plastový malý stolík a k tomu štyri malé stoličky, aby tam cez leto mohli  tráviť svoje  oddychové siesty s cigaretkou a kávou v ruke.
    Dym  do bytu jednoznačne nepatrí, smrdí pri ňom záclony, obrusy, gauč, a vôbec Simona a Braňo sú rovnakého názoru, že fajčenie patrí vonku na balkón.Ten na jeseň využívajú  málo, iba vtedy, keď je lepšie počasie a nechcú 
obaja zmrznúť ako cencúľ v ľadovej vode. Obmedzujú fajčenie vonku na balkóne, ale pri káve ostávajú ,tá musí byť.
    Môžu ju piť aj dnu v obývačke, alebo prinajhoršom v kuchyni. Keď Braňo pomôže Simone vyložiť polotovary z tašiek, opýta sa jej„ Dáš si so mnou kávu? Ja som už v práci mal, ale chýba mi.“ 
„ Samozrejme, veď nie som od macochy.“ Simona sa pozrie na Braňa.  Má  na ňom rada všetky jeho pohyby, tvár, jeho mimiku. Miluje ho ešte viac, ako keď začali chodiť spolu a láska v nich horela ako plameň, ktorý sa nedal uhasiť . Láska má horieť ako svieca, ktorá nikdy nezhasne .  Braňo podíde k kávovárnej kanvici, načerpá do nej z vodovodného kohútika vodu a klasicky pripraví dve kávy. Káva je to, čo momentálne potrebujú po práci. Simona sa ešte viac zahľadí do Braňových zeleno – smaragdových očí,  sú krásne, hĺbavé, pravdivé, vyžaruje z nich akási podmanivosť, do ktorých sa zamilovala hneď od prvej chvíle.  Braňo položí kávy z tácky na stôl „ Aký si mala deň? “
„  Ťažký, veľmi ťažký. “
„ Tak sme na tom rovnako. Ja som mal v práci samý zhon, hotovú psychiatriu. Doobeda som spravil poradu, sekretárke som po nej poprosil, aby mi ukázala, výrobné dokumenty veľko – obchodu Lidl na Poddúbranskej päťnásť . Musel som prejsť celý druhý kvartál roku 2002 Nakoniec som ho našiel. Nestačil som ani vypiť kávu, keď mi zavolal, akýsi Imrich Frič, predseda Slovenskej strany nezamestnaných, že potrebujú dva bilbordy, cena tu nehrá rolu, súrne ich potrebujú. Blíži sa predvolebná kampaň, sú nová politická strana, chcú sa presadiť.  Trocha ma nasral, keď mi povedal, že bilbordy potrebujú do dvoch týždňoch a večne omlieľal repliku o peniazoch, tie dajú vopred, ako zálohu, len nech bilbordy budú hotové včas, ako si to oni želajú. Povedal som mu, ak aj zálohu dá, nebude pre mňa ako úplatok, bude zdokladovaný ako finančná investícia na spomínané výrobné bilbordy. Nie som z tých, čo berú úplatky, dostávam celkom slušný plat a žiadny úplatok nepotrebujem. Tak, som sa postavil za rysovaciu dosku a začal pracovať, stál som na nohách skoro tri hodiny, potom som si sadol, vydýchol si a pozrel na hodinky, blížil sa koniec pracovnej doby. Ani neviem ako som autom došiel domov. Bol som na grogy, uťahaný doslova ako pes. Čo nového u teba? “ 
    Braňo si uchlipne z kávy, je vlažná, ani nie veľmi horúca., presne taká aká má byť. Simona si pomieša kávu, veľmi nesladí.  
 „ U mňa  to bolo ako zhon ako na bežiacom páse, lieky, meranie tlaku,  váženie, kto akú má váhu, potom bola vizita, obed, pacienti potom mali popoludňajší oddych, tak aj my sme si spravili kávu, zapálili si cigaretku, keď v tom jednej pani, z izby číslo tri prišlo zle, z ničoho nič  jej vyšiel tlak na 200/106 pulz 101, potrebovala kyslík, merala som ho každých  dvadsať minút, neklesal tak, akoby mal, tak ošetrujúci lekár je nariadil infúzie, magnézium v roztoku,  ale jej zdravotný stav sa nezlepšoval natoľko, aby sa mohlo povedať, že  nemusí byť pod kontrolou.  Kolegyne sa pri nej striedali, len aby nedošlo k  infarktu, či nedaj bože k mŕtvici.  Dvom pacientkam z toho stresu na oddelení prišlo zle, dostali panický strach, museli sme im podať antidepresíva . Pacientke s krvným tlakom sa zlepšil zdravotný stav a tým dvom pacientka, ktorý dostali panický strach tiež.
„ Toho si mala deň na dračku. Vypi kávu a oddýchni si, až potom var. “
„Došli nejaké noviny.“ 
„ Došli, pre mňa Sport magazín , pre teba Televízia a Slovenka.“  Dodá Braňo s pôžitkom, vidno na ňom, že mu káva padla veľmi dobre a osviežila ho.
     Obidvaja dopijú kávu, Braňo ide  do svojej pracovne,  venuje sa výrobe bilbordu pre politickú stranu, ktorú spomínal.  Simona umyje šálky od kávy, utrie ich, sadne si, spod stola si vezme Slovensku a začítala sa do nej.
Po oddychovom čítaní, ktorý ona považuje za oddych, začína variť, aby večera bola hotová včas. 

   Večer pre obidvoch plynie osobitne, no okolo pol deviatej po vysielaní športu a lotérie si sadnú k televízoru, popíjajú červené vínko a jedia chrumky.“    Víno im opája zmysly, hľadia do seba ako do zrkadla, Braňo Simonu objíme, pristúpi k nej  a začne ju bozkávať.  Simona zavzlyká vášnivou, až šeptom, je to tak romantické, že obaja túžia po spoločnom splynutí. Prejdú do spálne, tam sa im srdcia zapália láskou.

    Po milovaní, spotení túžbou si dávajú ešte vášnivejšie repete. Obaja výkrikom vrcholiacim spoločným  orgazmom, spečatia svoju lásku a ukončia milovanie.  Ležia vedľa seba.  „ Nesmierne ťa milujem.“ 
„ Aj ja, až na toľko, že  túžim po dieťati“ dodá Simona a čaká, čo povie Braňo,
„  Simona, vydrž ešte neprišiel ten pravý čas.“ Odrazu z ich milovania vyprchne všetka vášeň, neha, túžba, ochladí ich srdcia v neskutočný mráz, až Simone sa chce plakať. Za oknami prší, dvíha sa vietor, fúka ako šialený, jesenný mráz sa hlási čím viac tým viac  Simone vyhŕknu z očí slzy a ona sa pýta sama seba, či ten mráz za oknami akési znamenie, či nebude pociťovať v srdci chlad na ceste za túžbou mať dieťa. Po tomto krásnom milovaní Braňo všetkom to krásne zaklincoval, pretrhol ho gordickým uzlom, až pocítila skutočný mráz, ktorý prebehol jej telom. Jedno je isté, ona sa nevzdá, bude bojovať, u Braňa si svoje presadí. Dieťa bude chcieť. Ak on ho nechce, nemá ju úprimne rád. Možno to bude  búrka na rozbúrenom mori. 
    V tom si spomenie na nástenné čierno – biele ornamentálne hodiny, na loď počas zúriacich vĺn a rozmýšľa. 
    Bude jej ďalšia cesta byť matkou, skutočnou búrkou na mori?
    Odvráti sa chrbtom od Braňa. Sama na túto otázku nevie odpoveď, cíti sa ako Titanic, potápa sa vo vlastných slzách, vo vlastný osud .Je odrazu tak sama. Nevie kam jej život bude smerovať.......
   Kam? No kam?
                                                                

  druhá kapitola
/ Simona v práci  /

     Život nie je sladká argentínska telenovela,  je často ťažký ako kríž. Nepozná  len slzy, ale i šťastie,. Bez sĺz by nebolo lásky. Život sú šachy na šachovnici, kde i pešiak môže kráľovnej dať mat. Ak zoberieme z každej strany ako mincu, ktorá ma rub i líc, jeho život, prídeme k záveru, že  kríž Krista sa niekedy podobá na ľudský údel. Je len otázkou. Kto a ako tento kríž unesie. Smrť k bolesti patrí. Smrť si nevyberá. 

XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX


    Simona je šťastná, od Braňa sa jej dostáva veľa lásky, čim dlhšie žijú tým viac a viac. Po milovaní obaja idú spať, Braňo sa nahne k Simone a pobozká svoju manželku, zaželá jej dobrú noc a ide sa oddať spánku
   Tá, ešte dlho rozmýšľa o láske, o smrť o šťastí s Braňom o smrti, ktorá je každodenným chlebom na oddelení a číha v nej ako najatý vrah. Môže prísť z každej strany.
 
   Na oblohe je mesačný spln a tisíce hviezd.


Na koniec zaspáva s úsmevom na tvári, je to, žena so šťastím na perách a má nesmierne krásne meno. S I M O N A. Sníva sa jej, že sú  v Grécku pri mori, sú opálení, ležia na pláži, užívajú si slnka. 
    Pri jednej prechádzke, keď prídu z pláže, idú sa prejsť, Braňo akosi spadne zo schodov, ktoré vedú von z hotela Venus. Padá tak nešťastne, že sa prekoprcne štyrmi schodmi, udrie si k tomu prudko hlavu o stenu a krváca. 
  Skôr ako príde záchranná služba, Braňo vo vlastnej kaluži krvi zomrel.  Ráno, keď sa zobudí, bolí ju nesmierne hlava, doslova, trešti vybuchuje jej, musí si vziať dva Paraleny a vypiť jednu silnú kávu. Keď ju dopije na raňajkuje sa, ešte má chuť na praženicu. 
    Rozšľahá tri vajíčka, dá do nich soľ, vegetu, trocha korenia a viac než troška červenej papriky, tak, aby pri uvarení praženici, sama bola zdravo červená cibuľu, nakrája ju na kocky, na rozpálenom horúcom oleji upraží cibuľku, a keď je usmažená nie do sklovista, ale miestami, do tmava nikdy nie pripečená, naleje na ňu rozšľahané vajíčka a mieša dovtedy, kým vajíčková masa nie je riedka. Má ju takto rada. Keď  cibuľu trocha spečie, vďaka takejto príprave chutí ako huby, ktoré by sa na horúcom oleji opražili. Praženica je fantastická. Naje sa, naleje si do pohára džús, pozrie sa na hodinky, rozhodne sa ísť k mame. 
    Tá žije sama, jej manžel, Simonin otec, zomrel pred troma rokmi, tri roky potom ako šiel do dôchodku. Nesmierne veľa fajčil, denne i tridsať – tridsaťpäť cigariet denne, plus k tomu – šesť – sedem cigariet v noci. Mal silnú astmu, nechcel sa liečiť, svoj kašeľ zdôvodňoval, tým, že je nachladený, že má sennú nádchu, ale nikdy k pľúcnemu lekárovi nešiel a tak aj dopadol.
     S cigaretou v ruke sa  doslova zadusil. Nikto nebol doma. Simonina mama bola u svojej sestry na druhom konci mesta, ktorá bývala na sídlisku Tri hôrky, Simona a Braňo zas boli v práci. Keď Braňova svokra prišla domov, našla manžela na zemi, pri ňom ležal nalomený popolník a ohorky cigariet v ňom.
     Po raňajkách, bude  Simonina cesta viesť  k mame. Pomôže jej s praním a žehlením. Je mobilná, ešte celkovo zdravá a vek šesťdesiatpäť, ktorý oslávi za dva týždne,  nie je až tak vysoký, ale dôvod, prečo jej pomáha je prozaický, mama je sama.  Kto iný by jej mal robiť spoločníčku, ak nie dcéra. A tak, keď Simona má voľno, raz za týždenne  k nej príde a pomôže jej s tým, čo je treba.
     Braňo odišiel z domu skôr, ten bol hore už od pol piatej, rýchlo sa najedol, hodil do seba kávu a šiel si zabehať okolo sídliska .Treba trochu pohybu a rozhýbať kosti, na pol šiestu už bol doma, osprchoval sa a šiel do práce. Často sa stáva, že Simona a Braňo stretávajú na chodbe, Simona prichádza do kuchyne a Braňo odchádza už do práce, akoby sa ocitli obaja na rodinnej križovatke, kde každý vie, kto má akou cestou ísť. 
    Braňus, ako svojho manžela Simona občas volá, ide do práce skôr, iba vtedy, keď má veľkú zákazku, a treba na nej makať, ako napríklad i teraz. Simona i Braňo sú v práci. Braňo stojí z rysovacou doskou a Simona tá sedí v ošetrovni a do sklenených mištičiek dáva lieky, budú sa rozdávať po raňajkách. Najprv sa však všetkým zmeria tlak, a až potom sa pacienti postavia do radu pre lieky.  Tak sa začína deň v nemocnici na kardiologickom oddelení.  Vždy ten istý kolotoč, ktorý sa nezastaví, nedá sa z neho vystúpiť. To si Simona uvedomuje, ale tento kolotoč ju baví, je ešte mladá a vládze. Čo však keď zostarne? 
    Uvidí čas....., ako prácu na oddelení zvládne. Jej budúcnosť povýšenia je istá, vrchná sestra ide do dôchodku za štyri roky a pre ňu, pre samotnú Simonu, kedy bude mať tridsaťdva  rokov, to bude skutočný vek zrelosti, kedy bude vrchná sestra.
 
    Pred pol dvanástou, keď sa pacienti už tešili na obed, diétna sestra sa chystá pre obed, z kuchyne vynesú vozík na ktorom boli kanvice, na polievku, čaj, smaltové obedáre, v ktorých stále donesú druhé jedlo. Dnes by mala byť fazuľovo – zemiaková polievka, druhé menu zemiaková kaša a fašírky, k tomu kapustovo – mrkvový šalát. 
   Takéto menu, vlastne dalo by sa povedať takéto super – vynikajúce jedlá, donášajú častejšie.To najmä odvtedy, čo je vrchnou diétnou sestrou Angelika Zbružská, je síce mladá sestra, ktorá sa jedlám pacientom venuje, ale vo svojom odbore, je skutočne výborná, sestra znalá svojho odboru.
     Kanvice, smaltový riad, je naložený na vozík, ten ošetrovatelia spolu s vrchnou diétnou sestrou vynesú do výťahu, zvezú sa na  prízemí, kde vo veľkej hale, je veľká vývarovňa, Ešte tam kuchárky dovárajú, diétna zdravotná sestra Angelika Zbružská 
si s kuchárkami, ktoré doposiaľ naplno varili a potrebujú si oddýchnuť, vypije kávu, dvaja ošetrovatelia Roman a Šimon, vyjdu z budovy nemocnice a pri dverách si vyfajčia svoju poctivú cigaretku. Pokiaľ dofajčia, vrchná diétna sestra s kuchárkami, ktoré mali  doposiaľ voľné ruky, ukončia kávovú siestu, naložia jedlo do kanvíc, riadu a môžu ísť na kardiologické oddelenie.
     Jedlá v každom prípade musia byť diétne, a samozrejme chutné. To je to umenie varenia, variť, so soľou, vegetou, veľmi často na pare, a aby jedlo bolo lahodné každému jazýčku. Keď donesú obed, pacienti už sedia za stolom ako žiaci v škole. Jedlo zdravotné sestry rozdajú a obeduje sa. Po obede, je rozdávanie liekov, po nich oddychová siesta na izbách. Okolo tretej popoludní, je povinná prechádzka, na ňu sa tešia všetci pacienti. Byť zavretý medzi štyrmi stenami, nepridáva človeku na samote a stiesnivých pocitov úzkosti. Byť na čerstvom vzduchu je pre každého pacienta hotový balzam na dušu, najmä po daždi, ktorý má v sebe veľa kyslíka, je dýchateľný pre pľúca a pre srdce ako také.
    Keď sa pacienti vrátia z prechádzky nasleduje olovrant, každý i zdravotný personál sú vyštípaní od chladu a od mrazu a každému to sústo, olovrantík, troch krajcov vianočky a s trocha maslom padne vhod..  Po šestnástej hodine, Simona už myslí na koniec pracovnej dobe, ktorá sa za chvíľu skončí. Včera nakúpili, uvarila, tak dnešný večer môže byť ich:  Simonin a Braňov večer romantický, plný lásky, nehy, vášni zároveň. Večer, keď sa láska skloňuje vo všetkých pádov a dôležitý je siedmy pád a štvrtý pád, kto s kým a prečo...?  
    Obaja partneri žijúci jeden pre druhého, sa majú rady v každej chvíli, do každého okamihu ich naplnenej lásky. Majú sa radi a to je podstatné. Láska, lásku, láska jediným pohladením. Tak by sa vyjadril básnik. 
   A skutočne slovo milovať je večný sad, kde rozkvitá každý strom. Hneď ako Simona príde domov, nájde Braňa v kuchyni. Ten pred sebou má  tanier polievky, ktorého obsah sa rýchlo vyprázdňuje, polievka je výborná, chutí mu o druhom jedle nehovoriac. 
    Braňo nepije, neholduje alkoholu, ale po jedle si každý druhý deň dá dobrý chladený Kozel s penou na vrchu . Simona sa tiež naje, potom umyje iba prázdne taniere, vojde do obývačky, kde je pustená hifi veža. Braňo počúva Vivaldiho štyri ročné obdobia a Mozarta.  Vzťah k vážnej hudbe získal od svojho strýka, ten je husľový virtuóz. Vyštudoval vysokú školu muzických umení, odbor husle a klavír. Chodí po svete, Braňa učil, keď bol dieťa hrať na husliach, myslel si, že ho to chytí a bude huslista, ale on si vybral inú cestu, cestu byť maliarom a sochárom. Popri počúvaní hudby, vyberie fľašu vína z barového pultu a popíjajú ho. Vínko je kvalitné a vynikajúce. 
    Červené....Modravka, z oblasti Modra, vyšľachtil ho Braňov bratranec. Je vinár a vinárstvu sa venuje naplno. Každý rok Braňovi prinesie tri – štyri litre, aby si ho vychutnal so Simonou, alebo priateľmi.... 
    V tom zazvoní telefón, z druhej strany linky sa ozve Simonina sestra, ktorá prišla z Francúzska, každý rok príde Valerin domov na Slovensko. Do Francúzska, šla študovať na Sorbonu, moderný a svetový dizajn a obchodné menegerstvo. Má obchodného ducha, vždy  doma pre potešenie robila ikebany, robila ich ako mladé dievča, ktoré malo vždy veľké sny. A jej sny sa jej časom splnili. I v detstve rada snívala. To bez snov neexistuje, ani sny bez detstva. V teenegrskom veku, rada robila dizajny, umiestňovala kreslá, stoly, na ktoré podávala, vázy s kvetmi, poháre, fľaše od vína, slovom dizajnovala prostredie, v ktorom žila. Dokonca na strednej škole, keď sa vyhlasovala súťaž DIZAJN WORD SHOP  sa prihlásila. Bolo to iba školské kolo, ale, aké bolo jej prekvapenie, keď bola prvá, postúpila na obvodné /  na mestské kolo, zas bola prvá, potom postúpila na kraj okres a tam skončila, ako druhá, to rozhodlo bude sa venovať dizajnu a obchodného menegerstvu. / 
     Vždy mala veľké ambície a obchodného ducha, šla za svojim cieľom, chcela vyštudovať Vysokú školu výtvarných umení odbor dizajn a grafiku, podarilo sa jej to.  Po skončení vysokej školy sa rozhodla pre veľký sen, ísť do sveta, do Francúzska, študovať tie isté odbory, ktoré mala na vysokej škole.  Vo Francúzsku stretla Vanchensa, muža, ktorý sa jej okamžite zapáčil a ona jemu. Bola to láska na prvý pohľad  a to rozhodlo, ostala v Paríži a usadila sa tam, v tom čarovnom meste na brehoch Seiny a a majestátnej  Eiffellovej veži, kde život beží síce pomaly, ale zmysluplne a šťastne.  Žije tam dodnes so svojim manželom, ktorý ju očaril, s ďalšími snami, s túžbou ich mať a pretaviť  do reálnej skutočnosti, ako sa splniť dajú..

    Pretože žiť so snami je vždy krásne,  najmä, keď sa splnia....