Gabriel Németh - Poézia v srdci strom

    So závesom  v ruke a premýšľa. Bola jeseň. Sychravá daždivá jeseň, presnejšie pätnásteho októbra roku dvetisíc dva . Podvečer, ktorý sa pod oknami zakrádal  ako tajomný zlodej s vražednými očami na stopkách Sám nevedel prečo sa to tak zbehlo, jeho šťastie sa zrútilo z ničoho nič ako domček z karát.  V hlave si robil inventár myšlienok,  musel tak konať, ináč to nešlo  Vie, že on nebol na vine a predsa, je ťažké zvaliť vinu na niekoho, zabuchnúť za sebou dvere a odísť. Nepatrí k ľuďom, ktorým ubližuje, ani teraz neublížil nikomu, ale osud sa postavil voči nemu tak, tak aspoň to vyzerá. 
    Mirku má rád, čo je mu to platné, keď šťastie sa nemeria hviezdami na oblohe, ale bolesťou v srdci. Prežili spolu dvanásť rokov v dobrom i v zlom, vždy pri nej stál i ona pri ňom .Ale to, čo sa stalo bolo neúnosné.
     Chápe ju..., ale dalo sa to vyriešiť ináč. Rozchod po dvanástich rokoch spolužitia,  však nie je východiskom zo situácie, v ktorej sa ocitli obaja.  Odrazu je bez nej ich  byt pustý  ako boží prst v tráve..  Ach, Bože, prečo? Prečo  si zostal na mňa toľko utrpenia. Pýtal sa Laco sám seba, ale odpoveď nevie  nájsť. Mirka je krásna a milá žena. Laco veľmi dobre vedel, že, keď začnú spolu žiť do ich súkromia pribudne Maroško, Mirkin syn z prvého manželstva.  Maroškova mama, mala na pleciach toho dosť. S manželom žili pekne a šťastne, až kým sa nenarodil Maroško. Nie on bol príčinou hádok a škriepok, ktoré vznikali, potom, čo sa narodil, aj keď..Laco a Mirka boli šťastní pár, žili usporiadane, tak ako sa na manželov patrí. Ale po troch rokoch sa u Maroška objavila epilepsia... A to bolo, čo Laco nezvládal a nevedel sa s tým zmieriť. 
   Sústavné Maroškove kŕče, pohľad na neho pre jeho otca boli neznesiteľné, ten zhon, strach, volanie sanitky ho ničilo, bál sa, že zomrie, akoby počul vlastné volanie srdca, že  to celé nedokáže uniesť, že musí vycúvať z tohto vzťahu. Mirka s tým nesúhlasila, dávala mu najavo, že správny otec neuteká z boja, keď jeho dieťa padá  do priepasti Je povinnosťou  rodičov mu pomôcť vstať a ukázať mu kroky, ktoré by ho viedli do bezpečia a dalo pocítiť, že otec a mama vždy stoja pri ňom Mirka tento vzťah s Lacom chcela silou mocou udržať. Nemala toľko síl, uniesť túto bolesť, že jej syn je vážne chorý, čo bolo aj samozrejmé a dá sa to pochopiť. Ak kríž v živote nesú dvaja, zdá sa oveľa ľahší., túto bolesť a slzy tak necítiť. Potrebovala kohosi, aby pri nej stál, bol oporou, aby jej aspoň vravel. " Všetko bude dobre. Všetko sa dá do poriadku.“ 
    A teraz odišiel ,Maroško so svojou mamou. Lacovi ostalo srdce, ktoré mu bilo slabo a bolestne, ostali mu prázdne dlane, pritom túžil  nim objať svojich blízkych, ktorých mal tak nesmierne rád. Uvedomoval si, že on nespravil chybu, ale bránil iba svoje šťastie. „ Nikdy to nebude Tvoj syn, nikdy.“ Sústavne mu vravela jeho mama a aj pred Mirkou, či pred Maroškom. Ten mal už sedem rokov, vedel, čo sa okolo neho deje, kto ho má rád a kto nie. Bolí to ťažké  časy. 
      Počúvať mentorovanie z matkinej strany a žiť šťastne v nešťastí. Šťastný v tom, že má pri sebe Mirku, Maroška, nešťastný,  v tom, že matka sa k nim správa tak ako správa a bolí to viac a viac.
    Laca to ničilo. Sám nevedel, čo má robiť, ako má konať, aby sa všetko urovnalo. Jeho priateľku Mirku považovala doslova a do písmena za handru, do ktorej si mohla utierať nohy, kedy chcela a to už vadili a zároveň bolelo. Jej syn, že má takú chorobu nemôže i oba by bola najradšej, keby bol Maroško zdravý.
    Častokrát z úst Lacovej mamy vychádzalo.. „ Poviem úprimne, Lacko, vadí mi na Vás ten deväťročný vekový rozdiel,  aspoň by ste sa mohli zasnúbiť, keď sa už nechcete vziať a ešte jedno: „ Maroško nikdy nebude Tvoj. Nikdy! Počuješ,  nikdy!
„ Mami, prestaň, robíš medzi nami rozbroje, neustále hádky. Načo to robíš? Som už dospelý a viem, čo robím, a vôbec s Mirkou som šťastný.“ 
„ Neprestanem, nie.... “ a skutočne Lacova mama, bola ako mlyn na pšenicu. Neustále mlela a mlela. Na takúto hádku na chodbu vyšiel malý Maroško a musel počuť tieto zákerné slová, ktoré v ňom rezonovali ako nôž.„ Nikdy, nikdy to nebude Tvoj syn. Nikdy. Takéto správanie Maroška, chytilo za srdce. V tom na chodbu vyšla Mirka. Maroško sa rozplakal, objal mamu a s plačom vyriekol.
„ Mamka, všakže, som iba tvoj? “
„ Áno, samozrejme, môj jediný Bambulík na svete. “ 
    Keď sa Maroško ako – tak upokojil, prestal aj plakať. Mirka, už to všetko nemohla počúvať a zahriakla Lacovu mamu so zvýšeným hlasom.
„ Tak už toho bolo dosť. Nemyslíte ? “
„ Tak ty ešte na mňa zvyšuješ hlas? Veď ničíš život môjho syna, ty Xantipa jedna.“
„ Toho by už hádam bolo dosť.“ Zreval Laco a povedal, čo nikto nečakal.
„ A von , A von z nášho bytu. Ak sa nevieš  správať k Mirke, k Maroškovi. Von! Von! Von z tohto bytu! “
     Kričal Laco ako zbesilý. Mirka ho musela tíšiť. Bála sa, že dostane infarkt.
 Bol od nervov celý červený. Krčná žila mu stúpala ako horolezci na Mont Everest. Lacova mama hrdo vztýčila hlavu, hrdosť jej nedovolila sa pred mladými pokoriť a uznať svoju chybu, že konala zle. O točila sa  a odišla.
    Odišla  A v rodine Laca a Mirky konečne nastal rodinný pokoj. Iné to už bolo u Lacovej mamy. Tá keď prekročila prah svojho bytu, jej manžel sedel v obývačke s cigaretou v ruke , pofajčieval a pozeral televíziu. Dávali Ligu majstrov AC Ajax: FC Barcelona . Takýto zápas si nemohol nechať ujsť.  Zuzana, ako sa Lacova mama volala ani nevošla dnu a už začala sekírovať manžela.
„ Už zase fajčíš? Vieš, že Ti to lekár zakázal.“
„ Čo si tak zase naježená Stalo sa niečo? “
„ Áno stalo. Laco, ma vyhodil, vlastný syn. Chápeš? “
„ Chápem. Keď si tam robila medzi nimi rozbroj, nečuduj sa.  Koľkokrát som Ti vravela, nestaraj sa do mladých. Žijú si svoj život ako chcú. Sú spolu šťastní. Tak, čo ešte chceš? “ 
    Lacova mama,  za to, že ju manžel nepochopil a nedal  za .pravdu. S veľkým nosom ako veľká voda vošla do kuchyne a celý večer sa na manžela hnevala, neprehovorila ani slovo. Myslela si, že tým vytrestá manžela.  Ten však ju poznal veľmi dobre, nechal ju tak. Manželku mal ako sviecu, Ako vzplanie, tak i zhasne a je po všetkom. Vstal z gauča, vybral si víno, suché, polotŕpke Martini , jeden pohár a nalial si. Za celý druhý polčas, vypil iba za pohár vína. Nie je alkoholik. Lacov otec má iba jeden neduh, fajčí.  V ten večer, respektíve nadránom okolo pol štvrtej, Maroško dostal epileptický záchvat. Laco volal sanitku, ale tá neprichádzala a neprichádzala. Rozhodol sa teda zavolať Maroškovmu starému otcovi. 
    Starký, tak ho Maroško volal a Lacov otec bol  rád, zniesol by mu i modré z neba, považoval ho za svojho vnuka a nie za cudzie dieťa a preto si ho Laco vážil. Keď sa to tak vezme spolu dobre vychádzali, Laco ho považoval za svojho dobrého svokra, s ktorým vždy našiel spoločnú reč a on za  Laca za zaťa.  Lacov otec ako kukučka sedel v okne a fajčil. Bolo po daždivom, sychravom počasí. Včera pršalo a kropilo i večer, ale to bolo všetko.  Takýto čas bol stvorený na rannú cigaretku a kávu. 
     Odrazu zazvonil telefón. Lacov otec zhasol cigaretu a rezkým krokom vyštartoval na chodbu, kde na menšom stolíku, po ľavej strane botníkovej steny,
bol telefón Zodvihol ho.... Na druhej strane bol rozrušený Laco.
„ Otec, Maroško dostal epileptický záchvat.“ 
„ Rozumiem.“ odpovedal Lacov otec.  V tom sa na chodbe objavila  Lacova mama.“ Čo sa stalo? 
„ Malý dostal epileptický  záchvat. Už si spokojná. “
     Vytýkavo sa pozrel na manželku a bolo jasné, že sa hnevá. 
„ Idem s Tebou.“ 
„ Tak si švihni. Čakám  Ťa na parkovisku pred domom. A nech to netrvá večne. 
Hoď na seba niečo a poď. “
   Keď dorazili na pohotovosť, za pracovným stolom sedel mladý, ale skúsený lekár, Maroškovi rodičia ho poznali a on poznal veľmi dobre Maroška. Toho Laco položil na gauč, ktorý stál po pravej strane dverí ordinácie. Lekár sa pozrel na Maroška, vyšetril mu všetky životné funkcie, zmeral mu tlak, hladinu cukru, svietil mu do očí a hlavne sa ho snažil sa, aby sa malý harcovník prebral. A stalo sa to. 
    Otvoril  oči, pozrel sa k dvere, kde stála jeho mama, Laco. Vystrel ruku za matkou. „ Všakže, mamka, som iba Tvoj? “
„ Samozrejme, pokladík, že si iba môj.“ Mirka sa pozrela na Lacovho otca , potom na Lacovu mamu, Obidvaja stáli na chodbe pri dverách. Toľko ľudí by sa v ordinácii nezmestili.„ Sestra, podať injekčne Magnézium sto ml a potom celú ampulku Apaurinu. “
   Lekár sa pozrel na rodičov a informoval ich.„ Maroška si tu Necháme. Už mu je dobre. Sami vidíte, že kŕče pomaly ustupujú. Maroška, si tu na nejaký čas necháme, také tri – štyri  a potom môže ísť domov.„ Ďakujeme pán doktor. Ďakujeme.“  A spokojní rodičia vyšli z ordinácie Začalo popŕchať. Vial pokojný svieži vietor, bol príjemný  čas. Laco s Mirkou sa opreli o vietor a spoločne so Maroškovými starými rodičmi, i keď nevlastnými,  kráčali k parkovisku . „ Mohli by ste sa, prosím zastaviť?  “ opýtala sa Lacova matka mladých. Zastali. Obrátila  sa k nim . Jej pohľad bol už prívetivejší, hrejivejší ako slnko, ktoré  vychádzalo v danom okamihu na oblohu.
„ Chcela by som sa Vám ospravedlniť, že som k Vám bola tak zákerná a spôsobila to, čo spôsobila. Ešte raz sa ospravedlňujem a zvlášť Tebe, Mirka,si statočná žena  - matka. Ak vieš, prepáč mi i ty, Lacko, dávam Vám svoje požehnanie. “
   Jemný vietor akoby sa zasekol pri týchto slovách. Iba Laco a Mirka, poznali ich hodnotu a ranné zore, ktoré hralo všetkými farbami. Odrazu  sa jeseň sklonila ku všetkým, ktorí kráčali k autu a zaumienili si ním ísť domov, potom zdvihla hlavu k oblohe a prosila Boha o jedno, aby Laco a Mirka, viac neniesli svoj kríž, aby sa zmenil na šťastie a lásku dvoch mladých ľudí, ktorí spolu s Maroškom, žili životom toho druhého byť skutočne šťastní. Boh sa poklonil k oltáru, zopol  dlane a pomodlila. Stalo sa. Odvtedy nik to z tých dvoch nepoznali slzy a plač iba šťastie, porozumenie a čistú lásku, ktorá bila v ich srdciach ako zvon.